Ráno sa budievam, rozospatá. Často viem príčinu, len občas sa jej sama patrične obávam. Ani v tej najtajnejšej a najbláznivejšej predstave či myšlienke by mi nezišlo na um, že to čo ma v noci budí, nedá mi spať, a keď je súmrak už dávno v obláčikových perinkách, mne sa v hlave odohrávajú scény ako z tej najamatérskejšej telenovely. Akurát, že moje sny sú plné pohody a napĺňajú ma šťastím. Rána sú pochmúrne. Nikdy sa mi nechce ani oči otvoriť a uzrieť vychádzajúce slnko. Trúchlim za každým snom a neviem sa dočkať nového.
Som obyčajná zamestnaná 35 ročná žena. Nemám deti zato mám úspešnú kariéru. Som banková manažérka a svoju prácu nadovšetko milujem. Aj muža. Môj manžel, inteligentný vysokoškolský profesor je milý a pracovitý človek. Brali sme sa pred piatimi rokmi, teraz máme byt, kvety a mačku.
To všetko je v úplnom poriadku , kým nenastane ďalšia noc. Vraciam sa do svojho sveta. Sveta s iným mužom. Paradoxom je, že som ho nikdy predtým nepoznala. Jednu noc sa mi objavil v sne. Nikdy nič nerozpráva, len ma drží za ruku. Občas bežíme lúkou plnou kvetov, smejem sa a cítim neopakovateľne. Nikdy si tieto sny neviem vysvetliť. Často sa pýtam sama seba, prečo sa mi snívajú. Potom sa mi nastoľuje otázka: „Som v našom vzťahu s manželom šťastná, keď sa mi sníva s iným mužom?“. Rozmýšľam nad diabolskou náhodou. „Čo ak, by som si manžela vtedy nevzala?“. Je zrejmé, že dnes by som bola stará zatrpknutá panna čo by nadávala na lásku a fajčila.
Som presvedčená, že má v tom prsty predsa len náhoda. Tá malá prefíkaná nevďačnica. „Mne sa môj život páči!“. „Aspoň si to myslím…“.
Ale ako mi pribudlo na tvári ďalších 5 rokov a moja rola ani status sa nezmenili, začala som mať vážne obavy. Nie som odkázaná na zánik pri vysokoškolskom profesorovi, ktorému po čase narástol ešte aj pupok. Jediné čo sa nezmenilo boli moje sny. Postupom času som im prestala pripisovať akúsi zvláštnosť, no neprestala som sa im tešiť. Zaplatené „keci“ vyveštené u milióna zvráskavených paničiek nenaberali reálnu formu. Preto som záležitosť odložila vo svojej hlave do priečinku „krásne ale nezmyselné“.
Žila som pokorne svoj stereotyp ďalej. S manželom sme sa prestali milovať asi pred rokom. Obaja sme pochopili, že to nemá význam. Sme karieristi čo chcú napredovať, chybou bolo, že sme si neuvedomili ako hlasno tikajú naše hodiny.
Jedno popoludnie som sa stretla so svojím kolegom z práce. Vlastne to bolo čosi ako firemná porada v priestoroch denného baru. Formálna schôdzka sa však po viac hodinovom predĺžení a pár pohároch červeného vína zmenila na neformálnu. Rehotala som sa ako šialená na kolegových vtipoch a on ma v alkoholovom opojení v smiechu podporoval. Rozprával o svojich deťoch, kamarátoch, o všetkom čo som ja nemala. Nespomenul nádherne vypestované kvety, svoje postavenie či kariéru a dokonca ani mačku. O pol druhej mi privolal taxík. Volala mu žena, že už jej chýba a deti tvrdo spia.
Nemotorne som zo seba zhadzovala veci, po príchode domov, tak aby som spiaceho medveďa v mojej posteli nezobudila. Po chvíli som zaspala. Sny neprišli. Nezareagovala som na ranné zvonenie budíka. Zobudil ma až zvuk žmýkajúcej práčky u susedov. Príšerne ma bolela hlava. Zrazu som vyskočila na rovné nohy, zistila som , že som zaspala. Splašene som behala po byte a hľadala veci do roboty, ktoré som si večer predtým v alkoholovom opojení zabudla pripraviť. Čosi ma zarazilo. Pozrela som sa von oknom na ulicu.
Ľudia sa hrnuli cestou v húfoch, každý za svojím poslaním. Skúmavo som pozorovala vyfintenú blondínku , ktorá výrazne gestikulovala, pritom v jednej ruke mala umelohmotný pohár s kávou a v druhej kabelku. Potom muža, ktorý vystupoval z auta a vynášal debničky ovocia.
Ticho som si sadla na posteľ a tvár ponorila do dlaní. Pomedzi prsty sa mi rinuli slzy. Nahlas som sa rozplakala. Možno trochu aj preto ako neznesiteľne ma bolela hlava, ale určite preto aký mám život. Nie, rozhodla som sa vtedy na rozhádzanej posteli nášho bytu, medzi kopou pestovaných kvetov a smradom z alkoholu.
Dnes nepôjdem do práce. Ani dnes, ani nikdy. Hodila som si letnú sprchu, naraňajkovala sa a zbalila pár nutných vecí. Vyšla som pred byt, chvíľu rozmýšľala , potom som zamkla a kľúče strčila pod rohožku. Nešla som výťahom, ale chcela ešte raz vychutnať cestu po našich zničených panelákových schodoch. V chodbách domu bolo ticho, len kde tu sa ozýval tichý šum práve zapnutej televízie. Na šiestom pochodí bol smrad od vareného karfiolu, tak som sa poponáhľala. Na prízemí mi do nosa udrela vôňa rannej kávy. Po bolesti hlavy zažehnanej jedným Paralenom, som uznala kávu, ako rannú prevenciu veľmi vyhovujúcu.
Nastúpila som na prvú električku, jej smer ma nezaujímal. Našla som celkom milý bar, teda aspoň z vonku tak vyzeral. Vošla som do malej tmavej miestnosti s malými okienkami ako na lodi. Práve otvorili, takže tam nikto nebol. Barman skladal stoličky, tak som si prisadla k baru a objednala. Po pol hodine sa mi barman prihovoril. Neskôr sme prerozprávali asi hodinu, ja som si nemohla pomôcť ale tú tvár som už niekde videla. Jeho úsmev, oči, vôbec každá vráska robiaca sa mu na tvári pri rozhovore. Opatrne som sa ho spýtala, či sme sa už niekedy niekde nestretli. Keď poprel akúkoľvek možnosť nášho stretnutia, dopila som druhú kávu, zaplatila a pobrala sa preč. Medzi dverami som sa zastavila, mala som silné nutkanie otočiť sa a ešte raz sa uistiť či sme sa skutočne niekde nevideli. No premohla som sa a vykročila z tmavej miestnosti , von na ulicu…..
Celá debata | RSS tejto debaty