Kedysi úplne nepodstatný doplnok ľudkeého oblečenia. Zelené, čierne, modré ani jedny zaujímavé či biele, boli aj biele ale neboli praktické. Rýchlo sa špinili. A načo nám deťom bolo treba kupovať biele ponožky. Mali sme ružové , chabé, modré, nevýrazné. Dnes zažíva ponožkový priemysel obrovskú revolúciu. Ponžky nájdeme z nekonečného množstva druhov, na nekonečne veľa použití a spôsobov užívania. Na nohy , to je však klasika v pravom slova zmysle. Lenže dnes máme prstové, palčiaky obyčajné, pásikavé, kockavé, s botkami, krúškami, rybičkami, reklamami so všetkým možným čo si len človek na ponožkách dokáže predstaviť. Čo o nás povedia tieto zdanlivo nepotrebné a paradoxne také dôležité veci pre náš pohodlný život? Farebné? Odvážny. Pásikavé? Uletený. Kockavé? Punkový! Vzorov ako maku, prečo siahame po nejnezvyčajnejších kombináciách či módnych výstrelkoch odrážajúcich sa na látkových násadkách na nohy? Prezentujeme kus zo seba práve týmto , častokrát slabo povšimnuteľným nenahraditeľným kusom oblečenia? Sú ľudia ktorí i dnes naďalej siahajú po stereotypných „modeloch“ fádnych farieb. A potom takí, ktorý sa priam vyžívajú v ponožkovej móde. Samozrejme nesmú chýbať labužníci žiarivo bielych naškrobených kusov. Dievčatá ich milujú, clapci obdivujú. Ženám sú tajnou úchylkou, mužom nepotrebnosťou. Sú takí, čo si ich dávajú dole pred tým a takí čo majú radi pocit teplých chodidiel. O každom z nás vedia čo to vyrozprávať. Sú výrazom aj odrazom človeka. Smrdia , pýtajú jesť. Všakovaké sú ich osudy s nami ľuďmi. Na cestách, necestách či už kým nás potešia pod stromčekom alebo na sviatok, alebo ich stále nemáme dosť zabúdajúc na ne ako na nepotrebnosť. Obyčajné, alebo farebné. Ponožky.