Cez slzy sa ťažko rozpráva. Vstáva. Raduje. Ale každé nové ráno je novou šancou na to, aby človek zas pokašlal svoju ďalšiu možnosť. Možno. Opitý je tento svet slnkom, novou nádejou na šance a tvorbu klišé. Opití sú ľudia teplom marcového dobra – mesiaca kníh! Opité je ego slobodou. Alebo je to ročným obdobím alebo je to dobou ktorá nastáva, alebo je to výplodom sna, z ktorého sa nikdy nik neprebudí. Iný život je v noci. Iný cez slnečný deň. Len rána sú dôkazom toho, že existuje čosi iné ako realita. Len rána sú pravdou odvekou. A len to všetko čo dokáže a môže ľudská duša vstrebať je klamstvo. Paródiou na úsmev bielych zubov. Paródiou detského tešenia. Robme si alibi! Robme zle! „Veď sme jenom hamížni lidé“. Čo zajtra nemusia precitnúť zo sna, objaviť krásy pravdivých rán alebo postrehnúť že doba už nie je tým, kde kedysi žili. Carpe diem. Úbohí ľudia!