Tie rána, keď človek vstáva a celé jeho predošlé prežívanie prestalo existovať. Keď sa život začína počítať práve od toho momentu, keď mu slnko zaželá dobré ráno prvým lúčom. Keď cez zatvorené oči vidí záhradu a nový deň. Otravne sa skrýva, pred úplným precitnutím do tohto sveta. Zostatky krás pominú, slastné zvyšky snov, ešte z predošlého večera za barom s poprekacovanými pohárikmi alkoholu, pomaly sknúcim a šíriacim svoj zápach, na zle poutieranom pulte tmavého podniku. „Toto všetko sa zostará!“ nádherná cigaretová vôňa, vkráda sa od otvorených dverí do iného sveta. Rozhovory letných ľudí tiahnú sa z tade a strácajú v tónoch tichej gitarovej hudby. Zastaviť, zas zavrieť oči a snívať. Popísaná tabula rasa zaznamenáva ďalšie a ďalšie ryhy pekných pocitov. Duša sa otvára, i keď sa bojí, otvára sa novému prichádzajúcemu slnku, ktoré len ukradomky pohládza, a zas odchádza inam, dať niekomu energiu. Slobodné je vedomie ľudské. Slobodné sú pocity, túžby, slobodné sú i slzy. Slobodný ja každý jeden deň.