Pozerala sa kúskom pozdvihnutých žalúzií na mesiac, falošný mesiac odrážajúci sa v jednej z mlák, ktorá bola cez cestu na parkovisku, ktoré celý deň pozorovala. Ako ľudia chodili na obedy a potom, aj posledné auto ako odišlo domov. A falošný mesiac nebolo nič iné ako jedna z lámp odrážajúca sa vo vode, deň predtým napršaných mlák. Tam nie je mesiac ani slnko. Nie je tam nič ľudské! Skutočne nie, teda aspoň na mieste kde teraz je. Keď prší, keď svet plače, keď nie sú to slzy ľudí. Keď je to číra slabosť, jej a všetkého okolo. Farby zmiznú, tvary sa pokrútia do kostrbatých napodobenín pripomínajúcich skôr frašku, ako niečo skutočné. Tváre sa skryjú a odmietnu sa viac pozerať na svet. Kvety trúchlia so sklonenými hlávkami pravdy, pozerajú do zeme. Pohlcuje ich ticho, ktoré padá na všetko, všade vôkol. A údery sveta sú a boli zbytočné. Citová milenka, odohnatá preč keď sa práve nehodí. Pohyby ľudských zreničiek. Aj sme chceli, aj sme nechceli. Len búchať na dávno zatvorené dvere…..