Príde a zoberie chuť žiť.
Príde a vezme svetlo každého dňa. Tak načo chodí.
Príde a poberie všetky mihálnice zo zaroseného okna. Už niet dôvodu na vlhké rána. Pozerá do prázdnych očí teba, z kadiaľ veľmi dávno odišlo, tackajúce sa opijté ego hlupáka. Pozerala som sa do obrazu svojho zrkadla. Postavili sa, obe, proti sebe. Priestor nekonečna. Kde sa rodia sny a umelci prichádzajú o inšpiráciu. kde nikdy nepríde, ona, a nikdy nikomu nič nezoberie. Lebo keď ona berie, sama najviac tratí. Jej kúsky, skáču v rytme hudby, sú po nekonečných spomienkach rozbité , márne, smutne zanechané…. odhodené. Vie to.
Kĺže sa ako dym na koži, stúpa…. jemne po každej malej zimomriavke….
Sladká chuť extázy, z ktorej vytrískajú prúdy farieb…. na jazyku,
trblietavé kúsky papierikov padajú z neba, radosť!
Sype sa z neba, všade, trúsi opojný pohyb mihálníc. Vie to.
Zatvára sa mysel, nie navždy, len pre teraz.
Zrodila sa z človeka, už ním viac nie je….
nechce…
chce žiť stále tam, nad…..
ničí, páli, žije,…..
Vie to.