Ráno prišlo za mnou moje druhé ja, a spýtalo sa ma, či prídem niekedy domov, zosmutniem.
Kam ?
Domov.
Koľko domov?
Koľko je takých miest, kde mi srdce jaší?
Sklopila som zrak, slabý rumenec predostrela na lícach.
„Ja… , nepatrím nikam….“ Neviem kde je to miesto.
Je ?
Tam kde únava mi bozkáva zatvorené viečka? Tam, kde sú modré pery fialové?
Existuje. Povedali hnedé očiská pozorujúce moje rozpaky.
Mávla miháľnicami. Pozriem do neba, hľadajúc ukradnutú farbu z dúhy. Možno, keby som ju našla….
Zistila by som prečo už nemám kruhy pod očami. A tie očiská.
… a možno ju hľadať nikdy neprestanem…
Čiernu farbu dúhy.
„Si blázon“, povedali mi očiská, videla som v nich túžbu po mne.
„Som, viem to…“ a už som viac nemala sklopený zrak.
„Škorpióni si musia zachovať svoj kúsok sebectva…“
„Vydaj sa za mňa!“ skrýkli očiská, schmatli moje miháľnice.
A ja, som rýchlo vymenila život za inú slasť.
Pobozkala tie oči – ská a odhodila všetko čo by ma ešte držalo na tomto svete. Nahá, jemná, zamatová. Ležala som na kraji mojich myšlienok. Oddala sa a odišla. Stále neviem kde je doma, šaliem, blúznim,strácam dych. Stále neviem všetko.
No i tak…
„Neodchádzaj….“ Očiská boli teraz plné rumenca.
Moje, sebectva. Lacného úškrnku radosti.
„ Chce…..“
„Nikdy nebudeš nikoho…!“
„Viem ……“
I keď ju na chvíľku zabolelo, že svet nie je podľa nej.
„Nechcem taký……“ a pozrela na očiská, ktoré bozkala.
Neboli tam….