Nečakala…nemala prečo…nechala si svet padnúť k nohám. A zo všetkého, toho, čomu ona hovorila jej bláznovstvá postupom času začal tento svet robiť formu. Otrasnú a tuctovú. Všetká tá márna snaha, roky sĺz, potoky času a milióny okamihov vycerených zubov. úprimne sa smiala málo, len druhým.
Keď zistila, že začína prichádzať o elementy, maličké kúsky toho najcennejšieho, ľakla sa.
Bála sa vždy, bojí sa viac. Nechce pustiť ten pocit. Nechce nechať zničiť to čo je z nej. Ale svet nedáva na výber, urobí z človeka len človeka. Nikdy nechcela byť jednou z nich.
Porušila mravy, aby nikdy nezabudla, prečo ich porušila. Neverila že bude silno odolávať tomu podivnému svetu a neverila, že raz ju nepochová.
Nechala si do duše vyryť spomienku. Aby nikdy nezabudla na to čím nebola. Aby vedela, že bolesť, svinskosť, špinavosť a skurvenosť sú stále niekde okolo.
Chce navždy vedieť a pamätať, prečo tu bola a je. Bojí sa, že i tá bolesť sa stratí časom zostará. Že to, čo malo vydržať je slabé. Neverila, neverí tým divným ľuďom. Robia si svet komplikovaným.
Sú jej na smiech.
Vie to.