Končekmi prstov namočenými do farebnej roztopaše, kreslím svet v hlave, iného živlu.
Zem pod nohami je taká istá, hreje, dáva to čomu hovoríme, život trochu inak.
Po dúškoch naberám pohľady, krásy, ktoré ľudské oko zazrie len málokedy.
Rátam okamihy, farebné slzy, túžia nikdy neprísť o spomienky. Ruky stratené vo vzduchu, rozhadzujú životy keby mohli.
A s očami zahalenými rúškom tajomstva smejem sa do steny.
Bezradné roztopaše, v žalúdku mi zavládajú pocity, tenkrát poprvé keď som sa opila do bezvedomia. Alkohol, divotvorná tekutina, čo chutí a robí z tých podivínov, ľudí – zvery. A ONY – opojné a krásne ako život sám, len kedy vie človek, že teraz je vrchol hory? Že teraz sa pôjde už len z kopca prianí. Omamný je život, lákavý. Zavieva, zaviera, zalieva srdcia všetkým čo si len úbožiatka prajú. Spomienky napité sirupom trpkosti, hladia hrdlá zúrivých kokainových beštijí.
Sa smejú, večne. Zmazať zo seba, každý jeden prejav toho, čo robí nás zvieraťom. Zmazať, to všetko, čo robí zo zverov ľudí. Prekrásne márne. Prepadám sa pomaly, do zeme, prichádzam, z jedného tohto všetkého. Pomaly klesajúc milujem ju, to, a všetko vôkol. Lebo čisté mysle milovať musia. Ostatné ostáva napísané, zahodené, zmyté daždom pohrdnutia.
Existuje, je. Dokonalosť. Nikdy tam kde ju chceme, všade vôkol. Prerýva sa vlasmi, telom. Kúskami sveta a spôsobuje dojem. Chvíľka, iba tá, čo postojí, lebo je nádherná. V knihách medzi riadkami, v daždi medzi kvapkami, vo vetre a v tichu. Prebýva , smelá nesmelá.