„…… há !, Rozcapila oči, ako puklice, pozerala do fialového svetla.
„Predstav si, že sebectvo sa dnes už netrestá…“
“ To nemôže byť možné…., už platia nové zákony?“
Skutočne, sadol si obďaleč a pozoroval ako jej puklice uprene ale strnulo hľadia, pozerajú. Hudba nehrala tak hlasno aby nebolo počuť šialené srdce.
„Častejšie je to o dávaní, než o dostávaní….“
“ Nesúhlasím, nesúhlasím..!“
Kričala ako zmyslov zbavená a potom spadla na zem. Nepomohol jej vstať, načo, vedela to sama. vedel že je slepá, že jej oči sú len hrou na zrak, i tak jej nepomohol… Na to bol príliš podľa novej módy.
“ Dnes už nejde ani o to do kedy vydržíš, ale ako rýchlo opäť nájdeš to čo potrebuješ..“
“ …chcem cítiť umenie…“ povedala dvíhajúc sa zo zeme.
„Lenže dnes vládne matéria, tak už prestaň žiť v inom svete!“ Pozrela na zem, bolesť prišla príliš silná aby vstala, prestala plakať.
Zmizla, samota má svoje plusy. Osirel. Rozplynuli sa v sebeckosti, ktorá sa netrestala odjakživa. Stratila sa , podstaty sa ťažko menia. V podstate , raz ako vo svojom svete, žili spolu. Túžba splynúť v abstraktnom svete umenia ju uhnala. Tak zanikol pocit dojímania, vychrtlé nohy prechádzajúce sa po námestiach miest plných špiny. Prečo ľudia darujú svoje smútky jeden druhému ? Pohádané okolnosti, vykašlali sa jedna na druhú, nerozlučné sestry.
“ Chceš predsa ľudom rozdávať radosť… nie…?“
„Na to ich musíš mať aspoň trochu rád….“
„……. a nemaš…?“
„… nie…“