Vstávajhúce ráno, pomaly odliepa sa od zeme. Kýcha, milión krát za jednu sekundu, zrkadlo smeje sa mu. Tmavé kruhy pod očami, svietia už viac ako mesiac. Červené oči, plný nos. Vyrastené pokusy o perfektnosť, už sa nedá klamať, už vidno príliš veľa nefarebných miest.
Ceckaté upratovačky, ponad okuliare ohovárajú zajtrajšky, nadržaní vysušenci očami onanujú na idoloch dnešnej doby. Dejisko trapností. Farebné prášky všakovakých radostí, do nosa. Falošné stanioly ľudí, ochranné lži reklám. Z hlinených kvietnikov vyrastajú nápevy zelených bytostí. A každý deň prichádzajú a odchádzajú.
Malé krehké kúsky ľudí , dnes už, strácajú svoje čaro. Odporné a uvrešťané. Hodiny prestáte pri vysiacej farebnej plachte. Rozhovory s neexistujúcimi bytosťami na nich. Chceli by sme aby existovali. Niekedy.
Sen, ktorý sa prebral na ceste do mesta. Pusti mi hudbu, nech je moja duša spasená, lebo „med je večný…“
Hrýsť mäso šialenstva, trhať, ničiť nádheru. Rozhadzuje, neváži si. Nie je, je zviera, zviera je.
Byť tak fensy, a nosiť všetky tie otrasné modely šiat, pchať sa tými otrasnými , krásnymi , farebnými jedlami a tváriť sa, že sa cítim super ked mám na sebe miliónové fejky….
A nech…..! Hlúpy svet ….