…. rýchle kradnutie spánku i času, nahé rána, ešte spím…. Áno, hovorí možno, možno kričí áno. Prepadnúť vášňam, do matky prírody, pozdraviť mesiac, perami vlhkými.
Do snov vnikajú krásy pozemské, len spať, len spať….
Dni sa vpíjajú do tela a slnko je nenormálne zubaté. Za svitu mesiaca rodím sa, beštia…
Na pokraji toho čo vydrží, chce veľa, chce viac….. Ach ľudia, ľudia na pomoc!
Skrýša drobných lákadiel, telo v kŕči prehnuté. V malej kocke, prídem ako dar.
Tak sladko a tíško, umierajú moje múzy, každý večer. Len občas, keď stelú moje sny, vychádzajú, ako nenásytné štetky sa predávajú po zvyšky večerov.
Vrátia, sa vždy sa vrátia. Ničiť moje ironické dni.
Ich bozky sú soľou v očiach, mliekom na stehnách a vlhkom na duši.
Smiešne hlupane !
Slastný sa im zdá môj pozemský život, nechtami po stene, omamné nápevy. Blázni vedú zápasy o prežitky.
Aj tak príde piatok, aj tak zabudneme…
I moje nemravné štetky sa polepšia. Milované mrchy. Tak len nechať toto všetko v sebe.
Len nikdy neprestať…… byť bláznom…..