Uveznená medzi skalami pozerám vôkol. Sama so svojimi démonmi, zamknutými v očiach, pozorujem okolie, tancujúce v prachu. Kreatúry radostí I strasti, tešiace sa na koniec dnešného života, oslavujú ten zajtrajší. Vo mne rodiaci sa ten ďalší, ten zajtrajší, ešte len snom zdá sa byť na malú chvíľku. A už teraz ma z neho napína. Medzi steblami chytám sa slamiek, cez otrávené čaše, vkrádam sa do toho ich. Tápam v prachu a hľadám podstatu. Prikrčené radosti medzi obláčikmi sirôtok. Omamné nôty, kyslého nápevu premiešaných klamstiev, ako ihličky pichajú ma do tváre. Strach zatvára oči, zbabelosť núti utekať. Striasť sa ich. Milión smrtí, jeden život a opojný svet sladkých slastí. “Fantasmagória” mnou trasie, precitám neskoro v noci, kričí. “Neži už vo virtuálnom svete!” Len ten má pre mňa farby, chute, nikdy neprestávajúce orgazmy. Dotyky dojímajú, bozky šteklia. Smiech nie je čajom a nedokonalosť sa netrestá …….