Vydala sa teda, na cestu iného, zvláštneho, poznania.
Cez farebné sklíčka díva sa teraz na ľudí,
I keď viac bolí ako kričí….,
Od šťastia , slasti, hryzie pery každý deň,
A ešte sa len učí ako tu prežívať….
Veľa berie si do duše, veľa berie….
Veľa dáva, málo dostáva..
Si myslí, že svet začal len proti nej bojovať!
Otočiť sa chrbtom, ku tej všetkej nádhere…
… tak potichu…
Strčiť hlavu pod gilotínu lepších zajtrajškov
Tváre plné nemoty, ako busty, vystavené…
Aby sme vedeli prečo : „šťastím šťastie plynie“…