A s nápevom od klavíra víril sa prach po zemi, rýchlo a pomaly, ako je zvykom tam kde sa neumiera. Tam, kde sa v obrazoch skutočných umelcov rodia sny. Kam patriť? Cez zatvorené oči, dívať sa na druhú stranu cesty, kde nevychádza slnko, kde je len umelý mesiac. V kalužiach práve naroneného snehu, slákom ťahá sa plač po strunkách ľudských pováh. Sme aby sme boli zvláštni. Okoloidúce divy, ako postavy, bez rozdielu , mravenisko zvláštností plné kriku. Na krku postavená noha a pred srdcom čaká železná bota, aby ho pošliapala. Chceš tancovať? Cez zvuky v hlavách ticha, zabíjam čosi, jed, otravu večné svoje staré podoby. Púšťam k zemi, ten zázračný kus papiera, láska sa už popiera, realita doznieva. Smútky i šťastia zamkýnať len do seba, iným ukazovať také, nie je viac potreba. Smiešne je to dnešnému svetu, možno sú iné stračky prečo sme tu…. prichodíš si k ostatku, toho čomu hovoríme tucet, tucet toho smútku, za hrnky plaču, len si vybrať. Tisíc možností, model na každý neduh, na všetky strasti osobnosti.
Veď raz máme všetci možnosť byť normálni. V ten jeden moment, na konci….. Naraz, všetok život stiekol, hrdielkom hodín času, ako piesok dopadám na kôpku, predošlých kusov ľudí. Vedia, či nevedia…?