Pred odchodom malé nádeje, ako sa úbohý človek nadeje.
Búrlivý pocit urobiť trocha zle, veď to sa má, to sa musí.
Pery zimou vysušené, bozkajú do nemoty, to čo drží ich pri živote…
V tomto jednom svete, v tejto čarovnej planéte.
Náhle zmätky, známe pletky, pokory trocha, tej milej svine, splachuje sa slušnosť..
S novým trápením príde vykúpenie, príde slasť.
Omamný život v noci, zaujímavý, pretože všetci „tí normálni“ spia.
Pásikavé túžby, ráno, otoč sa chrbtom už neexistuješ, lebo nevieš, lebo tam kde nevidia, nevedia.
Tam nechodí melancholické slnce, tam stojí čas.
V kúsku servítky po malíčkoch potichu, prepašujem si život, tam a späť.
Opojím ho dušou, instantnou, len na počkanie, len na chvíľu, nechám plynúť krajinu, míňať rovinu. Kresliť farbami na čierne steny, na tmavé viečka.
A možno pochopím prečo sa mi prestalo snívať
Prečo vstávam, keď sa spí….
Prečo viem len niečo….
Zaleje ma slnko… občas a vtedy … to bude na nevydržanie
… a želania sa splnia…. a ja sa vrátim.
Zatiaľ len ticho , po nechtoch priplazím sa, po prstíkoch…
Jeden za druhým prekladá si, smeje sa
S vycerenými zúbkami, ukazuje svetu, že v tom jej sú farby…
…. lebo pod nimi plače, skáče, po hrane, po lane prechádza…
..kedysi tvrdila že len tak cíti že žije…
Nerodná krajina dojíma.
Dieliky života, jeho malíčky , jeho dlane.
Keď bolia, za uchom , otlačené na chrbte.
Po tesnote zabúdam smútim…. , hnevám sa na svet, ale ktorý….
Ktorému pripísať viac viny, prichádza, neprichádza….
Opäť všetko do prázdna , vyhadzovať krásu po lopatách von oknom ,
Preplytvať život životom, a potom ….
Potom sa bezmocne hnevať.
Čo s takým…? tak o čom teda naozaj je….?