Posadiť sa na piedestál a sledovať to mravenisko podivnej nerozdielnosti,
tie tuctové tvory a smiať sa, ….. smiať.
Cudzina, ty prekrásna mrcha,
vábiš a ja ťa milujem, čoraz viac.
Slnko sa v tebe rozlieva, neuveriteľne krásne…
možno nikde krajšie, ako tam kde žijú….
Chyť ma za ruku a nalej mi môj osud,
zelený mok víl, po sladkom chrbte steká ľadová voda,
pásikmi pomaly na zem biela krv dopadá,
zo srdca predsa len potiekla, teraz už aj smiech zabolieva….
ach cudzina, aká si nádherná.
Nahá, pred dverami na kolenách, zaplatím…..
Dušou ! životom …..!
Len tak, byť raz umelcom…
zvodná chuť života…
Ty sviňa, páliš tak v očiach.
Do tela tisíce ihiel sa zabodáva, v ústach chuť krvi,
otvor oči a viď…… koho mäso sa trhá teraz…
Posadiť sa na piedestál, a smiať sa,… smiať…
Pod tiažou bláznov sa znáša nad zemou,
pozemská nádhera, zaskliť a zachovať tento pominuteľný život.
Lopatkami z piesočka odhadzovať malé hovienka….
vkladať po jednom do bonboniéry pre kamarátov…. polož na zem a kochaj sa, krása , koľko podôb má…
Postaviť, sa na piedestál a smiať sa smiať…. potom zoskočiť a nechať sa sťať…..