Niekedy je uveriteľné, neuveriteľnejšie ako cítiť, predsa len tie vpichy ihiel…..
Tisíca dojímavých slov, v tichu ľudskej obyčajnosti……
Piedestál nás je plný,
len ticho sledovať kto vynesie svoju smútočnú reč ako prvý….
Predať dušu diablovi, krajšia zmluva s peklom….
A potom zaliezť, bo výslnie vyčerpá….a znechutí…
Kam až je schopná padnúť myseľ….
Ta úbohá…
Predávať svoju spracovanú kožu, vo farbách póz …
Hodnotiť druhé osudy….a pominuteľné hodnoty?
Kam až sme schopní zájsť….?
….. až ?