Teraz, už ostáva len ostať….
kým ostatní …neostávajú.
Zostať a rešpektovať nárazy na tupé city….
z očí sa vylieva smola, po obrazovej modrej ostali len obrazy….
Smiešne odrazy bez farieb a cez to všetko i tak čierna a biela pokrýva telo, ťažkou čiernou a biela kreslí pravdu, tu milovanú.
Na vysušených perách kútiky…..
Z rúk zlaté črepiny a miesto krvi karamel.
Hudba a vzduch chutia ináč, na všetko sa dohliada….
Dozadu pozerať už nebude.
A krásne, sa zas stalo vodou na chodníku a nakoniec zvratkami, čo robí zle, keď s a z toho zakaždým povracia….?
Život, aký si nekvalitný.
Z pohľadu do toho plesa skoro jazera,
toto „zrcátko“ už neklamalo….
Tak si vykročiť s pokorou, do jamy bosou nohou a na slepo,
ani rukami nehmatať bezpečnosť okolia,
to z okov a šúpolia spí a spočíva.
K hlave je pritisnutá hlaveň.
Chuť a chlad sa spoznali, za rukami pozrieť ešte raz…
Potom to už nebola pravda…
Sluch a zrak, z očí, kuká zasušený asfalt ….
To aby sa dalo po nich dobre jazdiť, na koni cválať ……
So životom opreteky ….. Dupať po osobách, v osobných okovách.
A smútok, ten sviniar sa nesková….
Túžba a doslova…