Tak ako sa to presne menuje …?
To teplo a slad, čo rozlejú sa telom…,
Vnútrom, ten strach čo páli ničí a všetko,
Oči a pery zovreté v päsť….
Tak krič moje meno nech nedoznieva….
V chlade a lade zamrzne,
láska ,
aká si sladká….
A život nádherne odporný,
klásť si otázky je klišé zajtrajška,
neprídu ku tebe , musíš ich nájsť….
Pasca zaklapla a ráno…
pomaly trhajú city za živa
…nohy na ramenách a prsty za ušami,
úsmev jeho, a môj prerastený strachom.
Za zrenicami zo zamatu, tyrkysu a brány rán múry …..
Pobozkaj moje mŕtve pery,
namáčam ruku do čiernej smoly,
stojí a v zrkadle človek… toľká potupa….
…. aké ľahké…
byť ľudskou špinou, ešte ľahšie…
a musieť sa s tým kamarátiť.
Vziať si už život ,do tašky do báglu…
zahodiť lízanky a strhať šaty ….
Do nahého tela prúdi krajina, rovina na čele farebná mašľa,
Nakoniec aj tak presiakol slad, prepil plátno tenké, inkoustom počmárané ,
vyšli na povrch úsmevy démonov ,na obrazoch čo ľuďom sa páčia ….
So slzami.
Smola z očí potiekla…
A pravda, tá najkrajšia….
A láska, ktorú tak nenávidí.
A vie to…. hnevá sa.
,