Čakali sme nekonečno.
Má však dobu záruky,
nebolo ani tak veľké, ako smiešne…
Niečo, čo si nedokážeme predstaviť,
bola teda len predstava, malá a úbohá.
Nemerala metre, zato my sme merali diaľky pre ňu.
A poleva na nose z cukru a soli, ťažkopádne kvapkala na bosé prsty z plastu.
Človek si kupuje priateľov, aby tých čo má, mohol zas predať.
Obrazovo.
Koľko potom stojí jeden taký človek ?
Vyrieši to cigaretka ?
Alebo červený fľiačik, v tvare srdiečka na nohavičkách?
Mácham nohy v mútnych vodách toho, na čo mi ľudia nevedia odpovedať….
…život, zas k tebe prehováram,už po stý krát…