A s nápevom od klavíra víril sa prach po zemi, rýchlo a pomaly, ako je zvykom tam kde sa neumiera. Tam, kde sa v obrazoch skutočných umelcov rodia sny. Kam patriť? Cez zatvorené oči, dívať sa na druhú stranu cesty, kde nevychádza slnko, kde je len umelý mesiac. V kalužiach práve naroneného snehu, slákom ťahá sa plač po strunkách ľudských pováh. Sme aby sme boli […]

Hovor s ňou, vyslovené, nevyslovené. Hovor s ňou, veď len to jediné nemusíš… Hovor s ňou, ona je nemá! Pozri na kus strachu, bojí sa Pozri na to, čo desí sa teba.. Ty a tvoje, kadejaké… Hovor s ním, pozri je ticho… Hovor s ním, veď nevie čo povedať… Nehovor , lebo slovami plynú slová…. Kam ich poslať, potom […]

tak, život… …dostaneš, ani nepýtaš, sú ústa medom zalepené, oči do snov postrihané, farebné, maľované… je trblietavý srieň na srdci, o polnoci, po polnoci… je hľadkanie strieborných jednorožcov, zlatom popretkané hrivy.. slané chuťe, kyslé tváre , na diamantových podnosoch snídajú sirôtky… sú kockaté oči nemé, očistené , duše meďou […]

Vydala sa teda, na cestu iného, zvláštneho, poznania. Cez farebné sklíčka díva sa teraz na ľudí, I keď viac bolí ako kričí…., Od šťastia , slasti, hryzie pery každý deň, A ešte sa len učí ako tu prežívať…. Veľa berie si do duše, veľa berie…. Veľa dáva, málo dostáva.. Si myslí, že svet začal len proti nej bojovať! Otočiť sa chrbtom, ku tej […]