Bol trpký ako chuť čierneho čaju, sny sa rozbíjali… na kamienkoch čo svietia, do snov, ďalekych čarovných , tam kde sa vratko môže čokoľvek udiať, a nik nikomu nebude oplúvať zrkadlo. pokazený a naopak je, už na veky…. Čoraz možno menej chápať prestáva, mojich státisíc podôb a nádej vo farbe…… na tabule rase malá….. žiadna ….

Pozerala sa kúskom pozdvihnutých žalúzií na mesiac, falošný mesiac odrážajúci sa v jednej z mlák, ktorá bola cez cestu na parkovisku, ktoré celý deň pozorovala. Ako ľudia chodili na obedy a potom, aj posledné auto ako odišlo domov. A falošný mesiac nebolo nič iné ako jedna z lámp odrážajúca sa vo vode, deň predtým napršaných mlák. Tam nie je mesiac ani […]

Čierna a biela Čo je dnes, v tomto svete skutočné? Pery na pery, ktoré necítiť? Telo k telu, ktoré hladím, ale necítim nič pod hladnými bruškami prstov. Končekom nosa sa dotýkam môjho dobrodružstva, pomaly zosmutnievam, vädnem. Rozsýpam sa na prach, miznem. Čo je to so mnou. Prestávam existovať. Pomaly ale isto, prchám, sa strácam. Dívam sa, ale necítim […]

Tie rána, keď človek vstáva a celé jeho predošlé prežívanie prestalo existovať. Keď sa život začína počítať práve od toho momentu, keď mu slnko zaželá dobré ráno prvým lúčom. Keď cez zatvorené oči vidí záhradu a nový deň. Otravne sa skrýva, pred úplným precitnutím do tohto sveta. Zostatky krás pominú, slastné zvyšky snov, ešte z predošlého večera za […]

Hrejivé pohyby mihálníc, oznamujúce, že cesta je voľná všade tam, kam si len môže človek zažiadať a zaželať. Strety s ľudskými bytosťami sú také namáhavé a komplikované. S chuťou letného dňa v ústach, priviera očičká pre to aby ňou prešla vlna vášnivého vzrušenia aby precitla do tohto nudného sveta. Skáče do neznámej tyrkisovo modrej hlbočiny […]

Cez slzy sa ťažko rozpráva. Vstáva. Raduje. Ale každé nové ráno je novou šancou na to, aby človek zas pokašlal svoju ďalšiu možnosť. Možno. Opitý je tento svet slnkom, novou nádejou na šance a tvorbu klišé. Opití sú ľudia teplom marcového dobra – mesiaca kníh! Opité je ego slobodou. Alebo je to ročným obdobím alebo je to dobou ktorá nastáva, alebo je to […]

Počkajte na mňa, veď ja raz dostanem rozum. A potom budem dobrá. Smiechom vytrískajúce slzy zúfalstva. Smútky, šťastie zamkni do seba, city ľuďom viac už netreba. Sú smiešne všetkým i ostatnému svetu, už dávno nie sú tým prečo sme tu. Tak nám obyčajným ostáva len čakať, na čo? Nikdy sa nedozvieme. Všetko príde samo, s novým vychádzajúcim slnkom prvých […]

Nakoniec bude všetko fajn…. ak niečo nebude fajn nebude to koniec… pochabé večery, nemožná vyrovnanosť, smiech a plač cez slzy úsmevu…. špicaté hroty diamantov zapichujú sa mi do tváre. Cítim chuť železa v ústach a na druhý deň tápam po tom čo je dávno stratené, po fragmentoch nádeje, ktorej skončila doba expirácie. Nútim sa nenávidieť svet, no […]

Rána sú také krásne, povedia nám , to všetko čo sa nepovedalo večer a to všetko čo sa po prebudení ešte povedať nestihlo, za šera ešte len vychádzajúceho slnka. A potom slastne zaspať a slová akoby sa rozplynuli v tom šere prichádzajúceho nového dňa. Sú také pravdivé a predsa také pominueľné.