Bol trpký ako chuť čierneho čaju, sny sa rozbíjali… na kamienkoch čo svietia, do snov, ďalekych čarovných , tam kde sa vratko môže čokoľvek udiať, a nik nikomu nebude oplúvať zrkadlo. pokazený a naopak je, už na veky…. Čoraz možno menej chápať prestáva, mojich státisíc podôb a nádej vo farbe…… na tabule rase malá….. žiadna ….

Upísať sa peklu, ach, ako na seba môžeš hľadieť? …buď ticho, zrkadlo…. veď nemaš svoju tvár…. ……..ale je, vždy iná nenávidím tých tisíc podôb… Fuj, aké prízemné, fuj, to čo vidím …! to, na čo svet vyhadzuje všetok odpad – ľudstvo. Spoza niečoho nakúkam, nezávidím… ľutujem… vôkoľ krásy vôkoľ […]