Ranné zore píše na rozmočený inkoust, papierom.
Vločky milióna metafor života, padajú do mojej roztrhanej hrude. Hmla medzi stromami, hry a ľudia, ktorí ich tak ničia… pália.
Slasť!
Dym stúpajúci z polí čerstvej matky zeme.
Milión kilometrov domov… nie a nie sa tam opäť vrátiť…
Milión želaní prerečie cez lačnú papuľu, kým zabijem svoju podstatu.
Život … si tak prekrásny!
Klamala slovami tými jedinými z písmen zložených … zmývateľnou farbou pod kožu… ani tam nevydržia sny o svete…
Tak ako sa mu odovzdať… ho milovať..
Pred rohožou nový domov…sám sa zametie..niekam zas ..len nesmieš toľko vyvádzať…
Spokojne a s pokorou vyšľapať všetky schody sveta.
Prečo v snoch jazdím na koni, keď v skutočnosti som za ním len ťahaná…
Snaha zachytiť to, čo je vonku i vo vnútri.
Snaha zachytiť zo sveta to, málo a veľa čo sa dá.
Sebou a seba použiť ako štít.
Ranné … príliš zbesilé zore, prehováranie sa na život… a hnev
… že nie je s kým páchať otrasné veci…
To rozmaznané ego v šatečkách,
lízanky mu cpem do hrvola ,abych, ho udusila, zabila a udupala..
zbytky.
Celá debata | RSS tejto debaty