Tak ako sa to presne menuje …? To teplo a slad, čo rozlejú sa telom…, Vnútrom, ten strach čo páli ničí a všetko, Oči a pery zovreté v päsť…. Tak krič moje meno nech nedoznieva…. V chlade a lade zamrzne, láska , aká si sladká…. A život nádherne odporný, klásť si otázky je klišé zajtrajška, neprídu ku tebe , musíš ich nájsť…. Pasca […]

Bol to ten hluk, ten zvuk v ušiach na studenej zemi, pocit spásy….. Ako karamel rozpúšťal sa v ústach a v nohavičkách…. Po špičkách v rukavičkách, len o tom nehovoriť, nedefinovať moment. Tak vnímame alebo nevnímame, jeden druhému…. „… nebozkávaj ruky, mi preboha!“ A vôbec, ako sa vníma….? Len to nepíš a nehovor, strach. Nevoľnosť zo […]

Teraz, už ostáva len ostať…. kým ostatní …neostávajú. Zostať a rešpektovať nárazy na tupé city…. z očí sa vylieva smola, po obrazovej modrej ostali len obrazy…. Smiešne odrazy bez farieb a cez to všetko i tak čierna a biela pokrýva telo, ťažkou čiernou a biela kreslí pravdu, tu milovanú. Na vysušených perách kútiky….. Z rúk zlaté […]

Prišiel ten čas…. Aj ponožky si dala dolu… To miesto orgazmu….. Ani nevedela že ju má ….. Pochybný svet, už zas začína sa trieštiť… Topí sa v očiach , tento krát farby, obrazov modrej, skoré rána sú vraj začiatkom…. Konca toho života….. Slasť a nadvihnutý žalúdok … po okrajoch biela misa, kam dávi svoje poňatie , […]

…. existuje ešte aj dnes úpadok? Ak áno, akú má formu a hranice ? A ráno sa zrkadlo začína trieštiť, po zemi postúpané šľapaje od krvi, z nôh vyberám tisíce rokov nešťastia….. A dívať sa iba do steny… Kam si sa podel rozum! S narastajúcim vekom otvárajú sa oči, zrenice strácajú farbu a svet tlačí na páku, pred srdcom kope do dverí železná […]

A čo sa hlúpy človek naučil? Navracať s(i)a do sveta svojich fóbii. Keby aspoň tie vtáky toľko nespievali…. Zabloguj mi nádej… Tak verejne prosiť o pomoc, verejnejšie to už nejde. Pri válove s pomyjami obzerá sa medzi svojimi…. A netrčať z davu už neznamená bezpečie… Pozorovať svoje živé bytie…. Stretávať svoje staré chyby.. A desiť […]

Fascinovať sa silou, je to ako ten prvý pohľad, kedy je všetko tak ako má byť… a vie. Tak ako z luxusu sa môže roztekať hnev a slabosť vnútra, horká chuť železa studeného na líci, cítiť náhlu bolesť a vedieť že toto je realita, tá najlepšia aká sa práve deje. Tá chuť žitia, aká je zrazu silná, ty úbohá mrcha, máš to v tej hlave v poriadku? […]

Posadiť sa na piedestál a sledovať to mravenisko podivnej nerozdielnosti, tie tuctové tvory a smiať sa, ….. smiať. Cudzina, ty prekrásna mrcha, vábiš a ja ťa milujem, čoraz viac. Slnko sa v tebe rozlieva, neuveriteľne krásne… možno nikde krajšie, ako tam kde žijú…. Chyť ma za ruku a nalej mi môj osud, zelený mok víl, po sladkom chrbte steká […]

Nepamätať si radšej nič….. Telo uletelo pod tiažou bolesti, padalo na dno tak dlho … A bolesť oslobodzovala, zlé čo existovalo, s krovu a chrastami vychádzalo slnko a svet dostával farby…. sa otvorili zrenice široké, na kožu, silou mocou mravy , tentokrát nemravné…. Ničí a páli , vie to…. Ktosi o nej raz povedal že ona je život….. Práve […]

Pozžrieť túto dobu v zuboch…A zajtra zas do roboty….Cesta je prirýchla.A viečka dole sklopené…. Značky príliš svietia…..O poznanie viac …. O prísahu menej….. Zdá sa to… ? Veľa bodiek na konci viet…. Čo ešte čakať od sveta…..? Zamatové líce , prikladám na zmrznuté sklo….. Páli či nepáli….. ? Za sklom […]