Červené prsia, úzkosťou pršia, Okázalým dažďom… v miestnosti a za oknom … Na ulicu bez nádeje, ukazuj beznádejne… Utieram si nos, popod priezračné zrenice. Ticho a nemo hrozí ďalšia vlna radosti, Že v kryštáliku mihol sa život, bola tam kresba… … a možno klam. Ohradený a pustý… ako kopa, v kope krás. Pustých a zúfalých kilách […]

Mokré vlasy rozťahané po podlahe, po snoch zo včera… už si nepamätám…… Zasvietilo, umelé slnce… Diabol sa rehoce. Kopa nádeje, na mokrej dlani. … čakajú a „plakajú…….“ Malý nočný, sladký dezertík, mágia….. v pološere s polevou z depresie a beznádeje , prekrásna noc…. Lietam v mori potešenia. Za […]

Ako sa vníma. a vníma sa vobec… ? Svet? …tak zrazu a nečakane, možno odíde, s perami zašitými na slučku… zrazu, začala vidieť, v tom divnom svete prepchatom klišé… … čosi… vymazať to, čo sa tam zajtra vráti .hmla. želám si včerajšky bez tmavých kútov, želám si…? Svetlo na konci. Koniec na svetle.

Bol to viac než smutný pohľad, ako bezmocne si kupovala smrť, ako s ľahkosťou prsty lietali po kúskoch dna, znášala sa zvláštna melanchólia. Nikdy by nepripustila, život tak nízko, a predsa jej tak chutil. Nezmyselne krásne, sa víno lialo dole hrdlom, chutilo farbami po svete, čarovalo duši a mysli zároveň. Nezmyselné a šialené bolo žiť ďalej tak …. zatajené […]

Sedávala vo veľkej a dlhej pretiahnutej kuchyni, vlievalo sa tam slnko, cez niektoré dni, keď to bolo zo životom na nevydržanie. A často za nočného svitu, kde po malíčkoch krajkala si kúsky radosti, slasti byt na konci sveta, sveta… Cez nepriehľadné , hrubé dlaždice prichádzalo svetlo len melancholicky, občas, za ruky so zvukom, zvonka šepkalo prekvapenia. Malé […]

Pred odchodom malé nádeje, ako sa úbohý človek nadeje. Búrlivý pocit urobiť trocha zle, veď to sa má, to sa musí. Pery zimou vysušené, bozkajú do nemoty, to čo drží ich pri živote… V tomto jednom svete, v tejto čarovnej planéte. Náhle zmätky, známe pletky, pokory trocha, tej milej svine, splachuje sa slušnosť.. S novým trápením príde vykúpenie, príde […]

A s nápevom od klavíra víril sa prach po zemi, rýchlo a pomaly, ako je zvykom tam kde sa neumiera. Tam, kde sa v obrazoch skutočných umelcov rodia sny. Kam patriť? Cez zatvorené oči, dívať sa na druhú stranu cesty, kde nevychádza slnko, kde je len umelý mesiac. V kalužiach práve naroneného snehu, slákom ťahá sa plač po strunkách ľudských pováh. Sme aby sme boli […]

tak, život… …dostaneš, ani nepýtaš, sú ústa medom zalepené, oči do snov postrihané, farebné, maľované… je trblietavý srieň na srdci, o polnoci, po polnoci… je hľadkanie strieborných jednorožcov, zlatom popretkané hrivy.. slané chuťe, kyslé tváre , na diamantových podnosoch snídajú sirôtky… sú kockaté oči nemé, očistené , duše meďou […]

Vydala sa teda, na cestu iného, zvláštneho, poznania. Cez farebné sklíčka díva sa teraz na ľudí, I keď viac bolí ako kričí…., Od šťastia , slasti, hryzie pery každý deň, A ešte sa len učí ako tu prežívať…. Veľa berie si do duše, veľa berie…. Veľa dáva, málo dostáva.. Si myslí, že svet začal len proti nej bojovať! Otočiť sa chrbtom, ku tej […]

Zvláštne rána, na podlahe bordel, pohádzané veci, život, v prachu zapadáva. Otvorené okno, dnu ľad fúka, prichádza. Tak som, či nie som umelcom? Svety v iných farbách zdajú sa byť, keď z jazyka vytrískajú krásky, na ľadovom tele kreslia korčulkami obrázky zázrakov, ktoré sa vypredali dávno pred tým ako sa otvorili oči. Ešte privreté, ešte neskazené , […]