Ja a vo mne je svet

Počkajte na mňa, veď ja raz dostanem rozum. A potom budem dobrá. Smiechom vytrískajúce slzy zúfalstva. Smútky, šťastie zamkni do seba, city ľuďom viac už netreba. Sú smiešne všetkým i ostatnému svetu, už dávno nie sú tým prečo sme tu. Tak nám obyčajným ostáva len čakať, na čo? Nikdy sa nedozvieme. Všetko príde samo, s novým vychádzajúcim slnkom prvých jarných dní, ktoré klamlivo tvrdia a sľubujú istotu ďalších a ďalších. Dážď zmýva ich slová a je taký studený. Harmónia predsa fungovať musí ! . A potom mi oči prírody, ktoré boli uplakané a červené povedali, že na svete neexistuje fér a spravodlivosť. Zosmutnelo niečo vo mne, pocítila som ako prichádza tupá bolesť hlavy. Ten moment presne, keď začne bolieť.  Mizerné, všetko je mizerné, preto, že neexistuje v ľudskom svete nič čo by prevážilo zlo. Pretože neexistuje nič čo by nám dávalo viac nádeje, ako len tá chabá trocha, ktorá sa v nás samých nachádza keď vstávame z popola a vieme, že večer sa zas naše duše roztrúsia a budú nemé. Pretože neexistuje nič lepšie ako to čo, sme si samy schopní urobiť a vytvoriť. A to málo čo by sme mohli za to považovať je také slabé a dnes už aj také stratené….. smutný je tento upršaný svet….