Ja a vo mne je svet

Je to ako pozerať sa cez špinavé, nepriehľadné okno do starého a opusteného domu. Dýcha všetkým tým, čo sa tam pred tým udialo a predsa je pre každého iného symbolom, ktorý je vyrytý v „tabulke rase“ všetkých ľudí.  Záhadné sú všetky tieto cesty, záhadné sú osudy starých domov. Záhadná je i hodnota človeka. A keď sme už pri tom i nekonečne nízka.  Slabé, úbohé, smutné sú osudy ľudí tohto sveta. A ich slzy? Čajové! Sú len tým na čo sa hrajú, slabým odvarom toho najnekvalitnejšieho čaju. Sladká, opojná, prekrásna, nepochopená je hudba, královná emócií.  Irónia je moja sestra.  Nebuď neuveriteľná ! Opíjaj ma pocitmi inakosti. Kruhy pod očami, kedysi neexistovali a teraz ich mám. Už asi tri mesiace. Iba v spánku ku mne prichádza realita.  Tancujem s ňou a potom oprená o kolená počúvam jej tiché trúchlenie, prečo nechceš nádej? Rozprávanie je také zbytočné…. hlasné slová sú v podstate nemé. V tónoch hlasitej škriekavej trubky nachádzam vzrušivé potešenie.  V roztrhaných topánkach smejem sa svetu. Drevené zuby s vôňou dobrého a kvalitného vína, starých časov.  Ohlady sa však neberú…   Nezatváraj už svoje oči, preto že svieti slnko, práve naopak. Vycer ich a otvor ústa dokorán. Inšpirácie sú všede, no najväčšie len v nás. Ale nájsť podstatu podstaty … je únavné. A niekedy i zbytočné….