Potajomky sa chodím utápať, každý jeden deň, do hlbočiny pocitov. Úbožiak človek, nuž I to dá. No úbožiak človek, ktorý nebol a nebude tým čím sníva. Ako ďaleko sú všetky veci za mnou. Ako ďaleko je život. Ako ďaleko som ja. Ako ďaleko a blízko je moment, ten ktorý žijeme. Po kvapkách nádeje, človek sa nadeje. Perami naberám malé iskry, ktoré oblúčikmi, takými malými, že oko im venuje len ten jeden moment, prechádzajú telom a zanechávajú tisíc prianí vysieť v daždi. Dojímam sa krásou seba, čistej a krásnej bytosti. Potom , kam až je schopná zájsť tá všetká ľudská zvrhlosť? Uchvacujúce zážitky prináša. Vyprcháva zo mňa život pod chvíľou. Len tie iskričky oblúčikov, pred mojim nosom, ma nútia hrať sa so svetom. No pomaly i ten svet bledne. Vzdiali sa. I ona. Vie to.
Celá debata | RSS tejto debaty