Možno všetky zemské krásy nie sú krásami, keď im všetci nevieme porozumieť. Unášaná a ošlahávaná okovami tohto sveta, zapozerávam sa cez zapršané okno auta, ktoré vezie ma do neznámej krajiny ľudských vzťahov. Premýšľam, Báť sa alebo sa poddať. Oslobodiť svoje malé jemné odporné živly a poslať ich do predu, aby sa poriadne vybláznili, vyšpliechali, aby boli samy sebou. Okúňa sa na mňa svet tam vonku a možno sú kvapky dažďa len hrou na vodu. Stále je to tu príliš záhadné, príliš iné, divné, nepáčiace sa.
Zrnká cukru sypem na jazyky ľudských hadov, prehĺtam pohľady, smejem sa satisfakcii. Existujú ešte dôkazy o tom, že sa to tu dá zniesť? Možno, len rýchlo, rýchlo, zachytiť všetky svoje podoby! Nič z tohto biedneho sveta nemôže byť naozaj.
Zanecháva nedopovedané vety, prekliate myšlienky. Sú? Len večer, keď životy sa končia, aby ráno boli čerstvé pre robenie nových chýb. Len ráno, keby je možné ešte v niečo uveriť. A len sen, kedy možno prichádzame, skutočne do skutočného sveta, len sám sa zdá byť horký.
Po zimomriavkach vkrádam sa do zreničiek eufórie. Klamlivé hoblinky zlatej nádeje, dávno spochybnené „dokonalým“ svetom okolo. Plač je hranica medzi šťastím a bôľom, zaťaté zuby lepšieho pocitu, bolesť je to, prečo sa smejeme. A pravdu sveta máme vyrytú v dúhovkách. Čítať si z očí čosi o sebe, len o tom nevieme, nechceme.
Ničí sa ničí všetko okolo. Samé, s nami, sa sami.
Celá debata | RSS tejto debaty