V hádankách pokúša sa uspieť, nesmelá myšlienka nádhery. Nad ňou krásy s krásami, plodia v neslušnom styku hriešne neplechy. Je miesto z ktorého chodia autobusy do všetkých kútov sveta. Nebojí sa diaľok, výšok. Myšlienka, kockatými kúskami, deravá od striel do duše, pozerá sa niekam daleko. Niet návratu z toho miesta, je nekonečné. Nápadmi poskrývanými po vreckách šibala, krátim si myseľ, každý deň. Nudia sa v tom tele, nudia v tom svete, myšlienky.
Zachutili im citrusové vône iných krajín, takých, ktoré hrejú pri srdci, chutia skadko-kyslo a po celý rok v nich nezapadá a svieti slnko. Na ooblohe sa krútia znamenia, vzduchom nesú vône.
Každý z nich si už vytvoril vlastný svet v ktorom prežíva tento jeden, neznesiteľný, prekrásny. Milovať i nenávidieť sa dá, realita i sny vedú vojny, dnes medzi „brečkou“ ľudských vzťahov ťahá sa úzky pásik priesvitnej nádeje. Vidieť a nevidieť, zamotať sa, a len nepadnúť do tých smiešnych povrchností. Odkladať si po jednej hodine, čas aby nám ostával na bizarné veci. Klásť ho do vrecúška a chrániť, on sa isto zíde. Vtedy keď už nebude čas na nič čo by sa v živote dalo a malo stihnúť…. Nikomu nepovieš, o tom ako miluješ nechutosti, nikomu neprezradíš o svojom inom svete a nikto si nevšimne ked sa stratí tvoja prirodzená šialenosť, ked ju svet okolo úplne zničí. Ostane nepatrná pamiatka, vyrytá v koži, krvavým atramentom vidiny lepšieho času, ktorý si si zabudol odložiť, lebo život šiel príliš rýchlo. Zapochybuješ na chvíľku, ale len sám so sebou…. podľahneš spánku, kde sa prebudíš, do sveta hore nohami, na inej polke zemi, v inom podvedomí. trpko-kyslo otváram oči, vidím ….
Celá debata | RSS tejto debaty