Našepkané odniekiaľ, skrinka s koncom otvorená, čo teraz…?
Zablatenými ústami bozkávajú si čelá, tancujú bosými nohami v tráve. Vítajú, ľúbia, lúčia…
Milión. Krás, oblakov, lúčov tepla, farieb. Plakať za nimi. V tajomných nápevoch, hudby čo nepočuť, stekajú ako svet veľké, sladko slané. Mokré, mi po tvári. A takí, ktorí majú a dajú. Kusy seba.
Skutočne sú? V hline pocity, lásky i nelásky. Zmoknú, zmiznú. Splnia svoje účely.
Vstúpim…. zaplačem, pookrejem, a budem…….?
Moja krása je najtvrdším diamantom a žulou sveta.
V očiach zamknuté pravdy sveta, majú, nedajú sa naučiť. Nedajú sa poznať.
Dve polostaré lesby priniesli mi koniec roztopaše.
Ako teraz vstávať, vítať rána, nenávidieť ľudí.
Sladko zabolí srdce, odporne.
Umelý svet, umelá tvár….
Najsmutnejšia….
umelá príroda…..
Celá debata | RSS tejto debaty