Ja a vo mne je svet

Zvláštne rána, na podlahe bordel, pohádzané veci, život, v prachu zapadáva. Otvorené okno, dnu ľad fúka, prichádza. Tak som, či nie som umelcom?  Svety v iných farbách zdajú sa byť, keď z jazyka vytrískajú krásky, na ľadovom tele kreslia korčulkami obrázky zázrakov, ktoré sa vypredali dávno pred tým ako sa otvorili oči.  Ešte privreté, ešte neskazené , hlupane.  Smiešna zmes vzrušenia v brušku, žiadne motýle.  Srdce srieňom zabelelo, rozbije sa nerozbije. Ešteže , nie je skutočná. „Veď čo z toho, že zajtra bude lepšie, keď vždy keď ráno otvorí oči je dnes…?“ A prstami po klávesoch piána, vyhráva do duše, smiešne, husličkami popod fúzky naťahá falošné radovánky. Čarovný je život keď padá sneh. Čarovný keď sa smeješ slnku. No pomedzi, akoby chýbali kúsky iskričiek, alebo je ich priveľa a od radosti nevie čo zo životom. Vydať sa zaň, nevydať. Ten iný je čarovnejší…