Sedávala vo veľkej a dlhej pretiahnutej kuchyni, vlievalo sa tam slnko, cez niektoré dni, keď to bolo zo životom na nevydržanie. A často za nočného svitu, kde po malíčkoch krajkala si kúsky radosti, slasti byt na konci sveta, sveta… Cez nepriehľadné , hrubé dlaždice prichádzalo svetlo len melancholicky, občas, za ruky so zvukom, zvonka šepkalo prekvapenia. Malé zázračné miesto v srdci špiny. Pozorovali smeti, ako sedia a vadia. Hľadeli melanchólii do očí, chytali zvuky a hľadeli na otrasné zajtrajšky. Stratené večne, okolnosti a náhody, v hlúpy čas na najhlúpejšom mieste na svete. Večer sa prebúdza k novému zajtrajšku, Žiť si svoj v tomto otrasnom. Aby ráno, keď rodí nás rosa, umierať pre slnko ktoré vyjde dnes, pre chyby ktoré spravíš… Zatvárať oči pred tým svetom, pod slnkom, v svetle dňa, kedy vidno špinu krás, pokazený a naopak je … čajové dietky, odeté stroho.. pozerajú ako na zázraky, ktoré sa razom začali diať….. Tvária sa akoby tu ani neboli, neexistovali……… Na obed, zas skamenelo všetko všade, a tisíckrát sa zaprisahávať.
…..zas na iného snoch, sedím si …s pokrčenými nohami..v pochopení, i v nenávisti sveta…pred sebou nič netušiace zviera…strach hrdlo zviera…
v bodkovaných ponožkách, .. cez vrcholy….
Popod ofinu, hľadí pred seba tam stávka s osudom….ktorý spôsob, ako rýchlo….
rýchlo, priblížiť sa smrti.
Olízať jej chrbát. Vsiaknuť do tmy , instantne a ľahko…… s ťahákom pre podvádzanie so životom…v dlani malý, pozmáčaný hlúposťami počarbaný….
Celá debata | RSS tejto debaty