. perličky nenájdenej nádeje.
13. augusta 2014 13:39,
Prečítané 2 017x,
mishi,
Nezaradené
Úsmev je málo toho,
ako dokážeme milovať,
sa kúpať v kriku dieťaťa zlostnej spomienky.
Ach, tak zavanie smrad reality,
na perách sklovitý úsmev,pochovaj bezohľad.
Bez obáv pochopíš svár sveta a nie každému je to dopriate.
A možno povedomie písané nad vodou a rákosím …
….čo je vlastne bolesť, keď nie dar a možnosť učiť sa.
Byť lepším je písmeno pred meno,
opakujúca sa slučka neexistujúceho toho, čo snažím sa chytať vo vzduchu,
ale ani zďaleka netuším čo chytám …
A snaha splácať dlhy svetu … Preto sme tu.
08.04.2017
Pod pažami zaseknuté háky, za ušami jeho oči …, Vonku snežili lupene, tie prekliate, z kvetov jari… … zabijú ťa… tráp moje zmysly , padám na hranu , jemne stekajú vlasy, prúdom do hrstí … smiechu a špiny Nestojím na zemi … des, dojatie a stud. Niekto ťa vzal a obrátil naruby. Vedome pritakám, slučke okolo krku, „Ako sa to ku mne [...]
20.10.2016
utopiť psa a s ním i svoju mačaciu dušu… každý deň si zúfalo žiadať o viac času… vzrušením plynie tisíckrát rýchlejšie, tak mi zas, strč prst do úst… pod nami priepasť, tisíca uhlov pohľadov.. doba… tak nádherne klzká.., zviaž mi ruky za chrbát a obes nádej, presvedč, že básnici neklamú…
17.01.2016
Ranné zore píše na rozmočený inkoust, papierom. Vločky milióna metafor života, padajú do mojej roztrhanej hrude. Hmla medzi stromami, hry a ľudia, ktorí ich tak ničia… pália. Slasť! Dym stúpajúci z polí čerstvej matky zeme. Milión kilometrov domov… nie a nie sa tam opäť vrátiť… Milión želaní prerečie cez lačnú papuľu, kým zabijem svoju podstatu. [...]
Celá debata | RSS tejto debaty