Nepamätať si radšej nič….. Telo uletelo pod tiažou bolesti, padalo na dno tak dlho …
A bolesť oslobodzovala, zlé čo existovalo, s krovu a chrastami vychádzalo slnko a svet dostával farby…. sa otvorili zrenice široké, na kožu, silou mocou mravy , tentokrát nemravné…. Ničí a páli , vie to…. Ktosi o nej raz povedal že ona je život….. Práve vtedy ho ona nemala….
Ktosi povedal, že je umelec…. No práve vtedy jej múzy mlčali…. A keď jej ktosi dal lásku….. Práve vtedy dávala ona, život samote…..
Ničí a páli, vie to…. Je oheň, voda, zem a zviera spiace v duši príliš dokonalého, pre tento svet, ukrytý v malíčku…..Stromoradie, a bezradná ulička …. Ešte počkať na múzy…. Tie ľahké mrchy…. So zelenou kožou, predpovedať si budúci alkoholizmus a chutiť tak sladko slastne….. Ako spánok…. je z medu a čaju, to mŕtve telo…
Ach, aká si boľavá, na duši páliš tmavé ryhy, so slzami uzatvárať prímerie , studené ruky obchytávajú tvoje nádhery…..plné srdce podať za odmenu , tou najhorúcejšou krvou v žilách , nôtiť a tancovať v prachu, zapadať , ako slnko nad cudzinou…. V hrdle hrča, ľúbiť ten štát na mape, čo bol voľakedy trvalým bydliskom …. Vrané a divoké nápevy hudby smutne prekrásnej, slákom popod fúzky ťahať medový prísľub dobroty, že od nej nevie čo skôr, sa roztrhať, všetko a nikoho horko milovať…. ničiť a páliť…
Vedieť to.
Celá debata | RSS tejto debaty