Bol to ten hluk, ten zvuk v ušiach na studenej zemi, pocit spásy…..
Ako karamel rozpúšťal sa v ústach a v nohavičkách….
Po špičkách v rukavičkách, len o tom nehovoriť, nedefinovať moment.
Tak vnímame alebo nevnímame, jeden druhému….
„… nebozkávaj ruky, mi preboha!“
A vôbec, ako sa vníma….?
Len to nepíš a nehovor, strach.
Nevoľnosť zo života,
Tendencia expresívnych perspektív, kultúra to ale nie je.
Sú významy skované…
Opantaná myseľ, slabo sa drží na vlásku, vylámanom zubami,
bez bielej tá tu schádza. Mnohem …..
Nie a áno, podajte si konečne ruky, nebo uhasí peklo a pak budem z budovy vysýpať strieborný prach….
Potajme zruším zmluvu s peklom a založím si vlastné.
Texty sú prázdne a slová za to nemôžu,
Dostať sa za text… a ako potom tú mrchu skrotím..?
Po ránu, ktoré už ani nebolo, prekročila na temnú stranu.
Byť tou chmárou, na stenu fixkou písať pocit za pocitom,
prepadať tomu zlému strachu….. Nech sa z očí nestráca , ach…….
Na stenách otlačená tvár ….
A nemo hľadí v očiach napísaná slabosť, rúk v objatí…
tancujú na koži zimomriavky…
biela koža snehom zapadaná bodky na červenom klobúku…
Chráni a varuje, komu venuje, sny si menuje…..
Asi…….. , ti to teda patrilo.
Celá debata | RSS tejto debaty