. perfektné prekrásne periférie.
3. novembra 2011 17:50,
Prečítané 1 534x,
mishi,
Nezaradené
Nevedieť kde sa ocitám, ani nevedieť ako zažíínam. Pomaly a isto, pomaly a hmlisto. Sa prebúdzať z popolcovej dlane. Smutne kriesiť zvyšky, bľuvky.
Neklamať.
Nekresliť.
Nepiť.
Nežiť…
… a pery stŕpnuté radosťou, pricvaknuté v pevný stisk.
Nepriliepať na seba štítky, do kedy to ešte zvládneš.
Dávať smútky na plátna, kto to kedy videl! Obliekať démonom farebné šaty. Dávať im tvary, vešať na steny. Potom tie obrazy rozdáva, a ľuďom sa páčia. Démoni sa smejú, na ľudí, na stenách.
Odišla…
Keby som vedela kričať, a mohla ju prosiť, aby sa vrátila. Veď ani neviem kam odišla….
Keď je chorá je to preto, že životu sa vymkla spod kontroly. Povymýšľať kilometre, krátkych poviedok preň! A zajtra sa zobudiť a zaspať, lebo len vtedy sa plnia tajné pikle.
A teraz len čakať kým nebude zajtra, kým nebude dnes…
… kým sa nevráti…
08.04.2017
Pod pažami zaseknuté háky, za ušami jeho oči …, Vonku snežili lupene, tie prekliate, z kvetov jari… … zabijú ťa… tráp moje zmysly , padám na hranu , jemne stekajú vlasy, prúdom do hrstí … smiechu a špiny Nestojím na zemi … des, dojatie a stud. Niekto ťa vzal a obrátil naruby. Vedome pritakám, slučke okolo krku, „Ako sa to ku mne [...]
20.10.2016
utopiť psa a s ním i svoju mačaciu dušu… každý deň si zúfalo žiadať o viac času… vzrušením plynie tisíckrát rýchlejšie, tak mi zas, strč prst do úst… pod nami priepasť, tisíca uhlov pohľadov.. doba… tak nádherne klzká.., zviaž mi ruky za chrbát a obes nádej, presvedč, že básnici neklamú…
17.01.2016
Ranné zore píše na rozmočený inkoust, papierom. Vločky milióna metafor života, padajú do mojej roztrhanej hrude. Hmla medzi stromami, hry a ľudia, ktorí ich tak ničia… pália. Slasť! Dym stúpajúci z polí čerstvej matky zeme. Milión kilometrov domov… nie a nie sa tam opäť vrátiť… Milión želaní prerečie cez lačnú papuľu, kým zabijem svoju podstatu. [...]
Celá debata | RSS tejto debaty