Ja a vo mne je svet

Zo všetkého toho tápania vytekala čistá a krásna, jednoducho dokonalá útecha. A radosť z vánku na ramenách, boľavých rukách a v tvári strach zapletený do vlasov z ohňa, v očiach sila zeme a v rukách tá krása, ktorá tak bolela…. Život šteká hrdlom plným zlata, dopadá však ako odpad, na zemi nie je vystlané…A v kurníku, kam ona nepatrí, noc a deň […]

Chuť bola slušnejšia ako ja…. Po priestore hlásala som… Hľadala obeť…. A fľašky na mňa hezky mrkali…. Daj si mňa, mňa mňau , nie mňa….. A hudba, aká bola krásna čistá a silná….. A lásku udupala na zemi, chuderu…. Paranoja a kultúra….túžby z predošla….. Predošlá podošva… Vzduchoprázdno… A ďalší […]

Tak ako sa to presne menuje …? To teplo a slad, čo rozlejú sa telom…, Vnútrom, ten strach čo páli ničí a všetko, Oči a pery zovreté v päsť…. Tak krič moje meno nech nedoznieva…. V chlade a lade zamrzne, láska , aká si sladká…. A život nádherne odporný, klásť si otázky je klišé zajtrajška, neprídu ku tebe , musíš ich nájsť…. Pasca […]

Bol to ten hluk, ten zvuk v ušiach na studenej zemi, pocit spásy….. Ako karamel rozpúšťal sa v ústach a v nohavičkách…. Po špičkách v rukavičkách, len o tom nehovoriť, nedefinovať moment. Tak vnímame alebo nevnímame, jeden druhému…. „… nebozkávaj ruky, mi preboha!“ A vôbec, ako sa vníma….? Len to nepíš a nehovor, strach. Nevoľnosť zo […]

Teraz, už ostáva len ostať…. kým ostatní …neostávajú. Zostať a rešpektovať nárazy na tupé city…. z očí sa vylieva smola, po obrazovej modrej ostali len obrazy…. Smiešne odrazy bez farieb a cez to všetko i tak čierna a biela pokrýva telo, ťažkou čiernou a biela kreslí pravdu, tu milovanú. Na vysušených perách kútiky….. Z rúk zlaté […]

Prišiel ten čas…. Aj ponožky si dala dolu… To miesto orgazmu….. Ani nevedela že ju má ….. Pochybný svet, už zas začína sa trieštiť… Topí sa v očiach , tento krát farby, obrazov modrej, skoré rána sú vraj začiatkom…. Konca toho života….. Slasť a nadvihnutý žalúdok … po okrajoch biela misa, kam dávi svoje poňatie , […]

…. existuje ešte aj dnes úpadok? Ak áno, akú má formu a hranice ? A ráno sa zrkadlo začína trieštiť, po zemi postúpané šľapaje od krvi, z nôh vyberám tisíce rokov nešťastia….. A dívať sa iba do steny… Kam si sa podel rozum! S narastajúcim vekom otvárajú sa oči, zrenice strácajú farbu a svet tlačí na páku, pred srdcom kope do dverí železná […]

A čo sa hlúpy človek naučil? Navracať s(i)a do sveta svojich fóbii. Keby aspoň tie vtáky toľko nespievali…. Zabloguj mi nádej… Tak verejne prosiť o pomoc, verejnejšie to už nejde. Pri válove s pomyjami obzerá sa medzi svojimi…. A netrčať z davu už neznamená bezpečie… Pozorovať svoje živé bytie…. Stretávať svoje staré chyby.. A desiť […]

Fascinovať sa silou, je to ako ten prvý pohľad, kedy je všetko tak ako má byť… a vie. Tak ako z luxusu sa môže roztekať hnev a slabosť vnútra, horká chuť železa studeného na líci, cítiť náhlu bolesť a vedieť že toto je realita, tá najlepšia aká sa práve deje. Tá chuť žitia, aká je zrazu silná, ty úbohá mrcha, máš to v tej hlave v poriadku? […]

Niekedy je uveriteľné, neuveriteľnejšie ako cítiť, predsa len tie vpichy ihiel….. Tisíca dojímavých slov, v tichu ľudskej obyčajnosti…… Piedestál nás je plný, len ticho sledovať kto vynesie svoju smútočnú reč ako prvý…. Predať dušu diablovi, krajšia zmluva s peklom…. A potom zaliezť, bo výslnie vyčerpá….a znechutí… Kam […]