Ja a vo mne je svet

Čierna a biela

Čo je dnes, v tomto svete skutočné?  Pery na pery, ktoré necítiť? Telo k telu, ktoré hladím, ale necítim nič pod hladnými bruškami prstov. Končekom nosa sa dotýkam môjho dobrodružstva, pomaly zosmutnievam, vädnem.  Rozsýpam sa na prach, miznem.   Čo je to so mnou. Prestávam existovať. Pomaly ale isto, prchám, sa strácam. Dívam sa, ale necítim pohľady. Rozprávam, ale nepočujem slová. Chcem, ale nedostávam.  Kde sú zmysly, toho všetkého? Kde sú tie moje?  Bludné kroky, kamsi, nikam. Vedú, niekam. Smutné sú zatvorené oči, smutné i otvorené. Trúchliaci je svet, odrážajúci sa v nich. Tak potom sa pýtam samej seba čo je vlastne dnes v tomto svete skutočné? Nič.

Nekonečné, zachmúrené sú obrazy na vrchoch hôr, čerstvým vzduchom ošľahávané. Kmásané. Striedmo a pokorne soplia slabí ľudia. Plačú. Ako dlho ešte nebudú vedieť o tom akí sú slabí? Smutný je predsa len život na zemi, v zemi. Ani slnko, ani tyrkysová hlbočina, nič nepohľadí ich pohľady. Prázdne, prázdne sú i pohyby miháľníc, teraz, už nevedú nikam. A na celom svete neexistuje ani jedno jediné telo, ktoré by chceli hladné brušká prstov hladiť. Srdce je sídliace v roztrhanom končeku starých špinavých topánok. Mlčí. Nechce viac platiť za extrémne klamstvá dnešného sveta. Už vie o čom je tento život. Už vie, že nie je o špičke nosa ani o dobrodružstve. Nevidí, nepočuje, nepozná – v zrkadle stráca sa rozpitá perokresba. Slnko nevyšlo už týžneň. Nemusí.