Pod pažami zaseknuté háky, za ušami jeho oči …, Vonku snežili lupene, tie prekliate, z kvetov jari… … zabijú ťa… tráp moje zmysly , padám na hranu , jemne stekajú vlasy, prúdom do hrstí … smiechu a špiny Nestojím na zemi … des, dojatie a stud. Niekto ťa vzal a obrátil naruby. Vedome pritakám, slučke okolo krku, „Ako sa to ku mne […]

utopiť psa a s ním i svoju mačaciu dušu… každý deň si zúfalo žiadať o viac času… vzrušením plynie tisíckrát rýchlejšie, tak mi zas, strč prst do úst… pod nami priepasť, tisíca uhlov pohľadov.. doba… tak nádherne klzká.., zviaž mi ruky za chrbát a obes nádej, presvedč, že básnici neklamú…

Ranné zore píše na rozmočený inkoust, papierom. Vločky milióna metafor života, padajú do mojej roztrhanej hrude. Hmla medzi stromami, hry a ľudia, ktorí ich tak ničia… pália. Slasť! Dym stúpajúci z polí čerstvej matky zeme. Milión kilometrov domov… nie a nie sa tam opäť vrátiť… Milión želaní prerečie cez lačnú papuľu, kým zabijem svoju podstatu. […]

Domov ostáva len ako pojem na stranách kníh, ktoré zapadávajú prachom. To čo časom vypáchne z človečiny a osobnosť zas vonia ináč. Spomienkové vône diaľav, toho bezdomového torza človeka. Jeden krát lásku a jednu túžbu… pridaj si druhého, toho človeka a zahraj tango, pre neho , pre dvoch, ktorých na to predsa treba. Uprac a zameť svoj život niekomu pod rohož, […]

S čím sa človek bije v živote najviac ? Vrastené ego do túžby tvorby. Hľadať krásu v zrkadle je zakliata moc. do rán napadáva hlina. To Zem, nechce aby sa zabúdalo … …že prach tu bol a bude i po nás… Vlasy zhoreli na popol je z nich páperie. A rukám rastú listy, korene… telo sa rozpadá. Padnúť na zem, z ktorej sme. Bozkať ju a vďačiť za to, že ona […]

Čo, to je za svet , zas… život v dobrovoľnej kobke. Cesta bola krásna, rúžová. Nie vystlaná ružami, ale rúžová. Sladká a tak unášajúca. Pred očami mramor, na líci zjazvené telo. Tak dlho už nežije. V cudzej zemi, kde našla lásku. Zasklila. Na tabuľu snov, tam patrí. Doteraz.

Celý deň… bol plný Darjeelingu a sĺz… Neviem čoho bolo viac a čomu to patrilo…. Také už januárové dni sú… vstávajú z popola… A otázky pocitu, prečo tí ľudia potrebujú ľúbiť, a či je na tom niečo zlé? je zvláštne nerozumieť tej láske.

Úsmev je málo toho, ako dokážeme milovať, sa kúpať v kriku dieťaťa zlostnej spomienky. Ach, tak zavanie smrad reality, na perách sklovitý úsmev,pochovaj bezohľad. Bez obáv pochopíš svár sveta a nie každému je to dopriate. A možno povedomie písané nad vodou a rákosím … ….čo je vlastne bolesť, keď nie dar a možnosť učiť sa. Byť lepším je písmeno pred […]

A cigárko chutilo rovnako, ako pri predošlej bolesti ducha …Hlavu dokorán, pobehá po lúke do dňa so striebra primieša zlato. Zaplatí zato. Cukor horkol na zaschlej bradavke, čo tancuje na dávke. Žaluje sa poptávke, odletí z úst …Hanebná slina.

Čakali sme nekonečno.Má však dobu záruky, nebolo ani tak veľké, ako smiešne… Niečo, čo si nedokážeme predstaviť, bola teda len predstava, malá a úbohá. Nemerala metre, zato my sme merali diaľky pre ňu. A poleva na nose z cukru a soli, ťažkopádne kvapkala na bosé prsty z plastu. Človek si kupuje priateľov, aby tých čo má, mohol zas predať. Obrazovo. Koľko […]